O živote

Nájsť lásku nie je vôbec jednoduché.

To vieme všetci.

A podarí sa ju nájsť všetkým?

A čo je láska? Veď láska má predsa veľa podôb – láska materinská, láska súrodenecká, láska kamarátska, láska k blížnemu, láska k zvieratám, láska k umeniu atď.

Tu je moja story. Mám 35 rokov a hľadanie lásky bolo vždy mojím hlavným cieľom. Vždy. Odkedy sa pamätám. I am not joking. Vždy som chcela nájsť tú svoju druhú polovičku. Boli obdobia, kedy som si vravela, že takto bez lásky to už dlho nevydržím. To som mala dvadsať, dvadsaťdva rokov. Vravela som si, že ak ju nenájdem do dvadsaťpäťky, tak to neprežijem. Samozrejme prišlo aj dvadsaťpäť a prežila som:) Dnes mám tridsaťpäť a kedže sa mi nepodarilo nájsť tú partnerskú lásku, po ktorej všetci túžime, tak som už veľmi skeptická.

Vlastne celé ľudstvo je o vzťahoch a o láske.

Navyše mám pocit, akoby aj ľudia hodnotili jeden druhého podľa úspešnosti či niekto niekoho má alebo nie. Teda viem, že aspoň u mňa to tak bolo. Už na základnej škole a aj potom na strednej, keď sa baba páčila chalanom v triede, v mojich očiach akoby stúpla, že je niečo viac, lebo sa predsa páči chalanom. Má vačšiu hodnotu ako ja, ktorú nikto nechce. Bolo pár chlapcov, ktorým som sa páčila, ale vždy to bolo tak, že zase mne sa nepáčili oni. A nájsť už len túto zhodu, že mne sa páči niekto a ja jemu sa mi niekedy zdá, že v mojom prípade je nepredstaviteľné. Potom to nie je len o páčení, ale aj o povahe, či si tí dvaja rozumejú. A v neposlednom rade, či to chcú vôbec niekam potiahnuť. Hlavne v dnešnom svete sa preferujú len nezáväzné vzťahy, nikto sa nechce na nikoho viazať. Hlavné je, užiť si. Najlepšie na tom je to, že aj tí, ktorí tvrdia, že nechcú lásku, ju chcú, len sa boja sklamania. Možno sa v minulosti zaľúbili, ale nedopadlo to dobre, tak si radšej povedia, ze nič riesiť nechcú. A po ďalšie, dnes je všetko o kariére, ambicióznosti, kariérnom raste. A láska? Tá sa predsa bude riešiť potom. V mojom prípade nebola ambicióznosť, ale skôr osud. Nech som robila, čo som robila, nevyšlo to. Chodila som po rôznych zoznamkách, bola na viacerých rande, ale neboli tam obojstranne sympatie alebo skôr tá povestná iskrička, chémia, nech si to už každý nazve ako chce. A to som chcela mať rodinu a deti. A nech si to už PánBoh zariadil akokoľvek, tak už sa tomu nebránim.

Vlastne som zistila, že ma šťastnou neurobí niekto iný, ale ja sama sa musím naučiť byť šťastná, samostatná a nezávislá. Žiadny muž ma nemôže spraviť šťastnou, ak v prvom rade nebudem šťastná a spokojná ja sama so sebou. A či už niekto príde alebo nie, je vlastne v podstate jedno. Nechávam to na boží plán, ten si s tým poradí najlepšie, čo potrebujem alebo čo sa mám naučiť. Jedna známa raz povedala: ‘Veľa žien v nasledujúcich rokoch bude slobodných, pretože sa musia vyrovnať pomery, že ženy nemajú byť v područí muža. Muži sa musia naučiť, že ženy musia milovať ako bohyne a nie ako handry, slúžky, poskakovačky či upratovačky.’  A ženy sa zase musia nauciť, že takto sa k nim muži majú správať a nie ako k handrám, slúžkam, poskakovačkám či upratovačkám. Oni musia bojovať o to, aby tá žena ostala pri nich, ale nie kvôli nejakým závislostiam, ale preto, že ich vzťah im robí radosť, obohacuje ich a prináša šťastie. Takže ženy, naučme sa vážiť si samy seba a mozno niekde along the way stretneme niekoho, kto to tiež bude robiť:)

Edit: Tento článok vznikol pár rokov dozadu. Keď som ho písala, bolo to písané vo všetkej vážnosti a ani by ma nenapadlo, že po pár rokoch sa na niektorých pasážach zasmejem, pretože mi prídu, že sú napísané vtipne, pritom to vtedy vôbec nebol úmysel:)